Zdá sa to jednoduché – nejako sa predsa vyvenčiť musí. Ale prečo to neurobí naraz, plynulo, na jednom mieste? Zrejme preto, myslia si niektorí chovatelia, aby sme to my, majitelia, nemali také ľahké a museli sme vždy obísť celý blok alebo polovicu parku. Ale predsa len – prečo si sotva polročný výrastok, ktorý ledva drží rovnováhu, dáva takú námahu s tým, aby sa trafili presne tam kam potrebuje a podľa možnosti čo najvyššie? A prečo ho tak zaujímajú obdobné výkony tých, čo to spravili pred ním? V tom musí byť niečo viac. A aj je. Keď si človek postaví dom a okope záhradu, oboženie si to veľkým plotom. Aby všetci videli a vedeli: „Toto je moje.“ Ak náhodou nemá plot, je tam aspoň ceduľka: „Súkromný pozemok. Vstup zakázaný.“ Pes nemá ani plot, ani ceduľku. A väčšinou nemá ani svoju záhradu. Aspoň nie z nášho ľudského pohľadu. Napriek tomu ale má určité územie, ktoré podlieha jeho vplyvu a ktoré vlastne obhospodaruje. Takzvané teritórium nemajú len psy, ale všetky zvieratá žijúce v prírode. A u všetkých je vyvinutý systém značiek – či už optických, zvukových, alebo pachových – ktoré rovnako ako ploty hlásajú – Pozor, hranica územia. Tu lovím a žijem ja. Aj keď sa v niektorých prípadoch nezdá, zvieratá sa neradi bijú. A kým skutočne začnú, predchádza tomu niekoľko varovných signálov. Rovnakú funkciu má aj označenie teritória. Varuje príslušníkov rovnakého druhu a tí ho zvyčajne rešpektujú a vyhnú sa zbytočným potýčkam. Pes domáci a hlavne pes mestský už o svoje teritórium dávno prišiel a bolo mu vytvorené druhotné životné prostredie. Aj v ňom však dochádza k prejavom niektorých základných pudových potrieb, pochádzajúcich z dôb voľnosti, z doby života šelmy. A tak si pes, rovnako ako vlk alebo líška, šetrí na každej prechádzke moč, aby ním ako atramentom podpísal všetky rohy, kríky a stĺpiky patriace do jeho teritória, aby mohol preznačkovať trúfalé podpisy všetkých, čo tade šli pred ním a z nejakého dôvodu si nárokovali jeho územie. A treba sa podpísať čo najvyššie, aby každý trúfalec vedel, že má dočinenia s veľkým a silným protivníkom.
Môj znáša, myslia si mnohí. Ide však väčšinou o vzácne chvíľky, keď si pes sadne k našim nohám a hypnoticky sa z nás snaží skutočne upretým pohľadom vymámiť kúsoček salámy alebo mäska. Vtedy áno. Keď však uchmatne zo stola čo mu nepatrí, vtedy určite nie. A netreba zachádzať do krajností. Upretý pohľad zneistí aj kľudne ležiaceho a odpočívajúceho psa s tým najčistejším svedomím. Pes to jednoducho mená rád, o cudzích ani nehovoriac. Ľudia sa navzájom dorozumievajú rečou, ako aj ďalšími výrazovými prostriedkami – mimikou tváre, podaním ruky alebo hrozbou päsťou. Psy zostali pri vonkajších a celkom jednoznačných prostriedkoch, akými sú postoj celého tela, krčenie, líhanie si na chrbát, vrtenie chvostom, mimika, obnažovanie zubov. Pes síce nie je príliš zvyknutý prijímať takého signály od človeka, sám sa ale tak nemu chová. Pri stretnutí s vodcom svorky sa snaží prejaviť podriadenosť obliznutím nosa. Spravíme však to isté nášmu psovi, vyvedieme ho tým zrejme z miery. Vyceríte však na neho pri hre zuby, urobí to isté. Pes síce vie, že ide o hru a je si vedomí svojho podriadeného postavenia, ale na výzvu reaguje výzvou, na varovný signál vlastnou pripravenosťou. Rovnakou výzvou je pre neho aj upretý pohľad očí. Reagovať naň môže dvomi spôsobmi: sklopením očí ako potvrdením podriadenosti, alebo útokom. Hlboké, dlhé pohľady si teda ponechajte radšej na iné príležitosti.
Nie je to preto, že by bol lenivý, ani preto, že sa nudí a nemá čo robiť, a ani preto, že sa nám chce škodoradostne posmievať, keď odchádzame z bytu do chladného rána a on sa s dlhým zívnutím naťahuje na svojom miestečku (alebo v posteli). Dôvod spočíva predovšetkým v tom, že zvieratá prespia voči človeku oveľa väčšiu časť dňa a života. Už starovekí mudrcovia a filozofovia stavali spánok medzi najvyššie z ľudských rozkoši, hneď za pobyt v miestnosti, kde aj králi chodia peši, čo je bezkonkurenčné. Avšak pes nespí zámerne a vedome, ale je to dôsledok dedičného vrodeného denného programu, ktorý bol sformovaný životom jeho pradávnych predkov. Celkom prepracovaný denný poriadok určoval a voľne žijúcim zvieratám stále určuje väčšinou len malý úsek dňa, ktorý je možné venovať obstarávaniu potravy, prípadne hrám a iným radovánkam. Drozdom skoré ráno, motýľom suchú slnečnú časť dňa, netopierom súmrak a sovám noc. Šelmám väčšinou súmrak, dobu najvhodnejšiu na lov. Inokedy bolo vychádzanie zbytočné alebo nebezpečné. Čas patril iným. Pes teda zatiaľ odpočíval, spal alebo trávil. Len výnimočné okolnosti, napríklad nedostatok potravy, ho donútili zmeniť rytmus. Ľudia si dlho mysleli, že ten rytmus zostáva zachovaný aj domestikovanému psovi, aj keď na lov za súmraku už nevychádza. Denná prax však ukázala, že pes dokáže svoj rytmus dennej aktivity celkom prispôsobiť pravidelnému rozvrhu prostredia, v ktorom žije. Pravdou teda môže byť, že pes skutočne prespí celý deň, ale len vtedy, keď nemá na práci nič lepšie a dôležitejšie. Ak žije v rodine, kde ľudia ráno odchádzajú do práce a prichádzajú až poobede, využije vzniknutý čas a pokoj na nerušený spánok. Ak je však pomocníkom horára, ktorý každé dopoludnie strávi obchádzkou svojho lesa, určite sa mu spať chcieť nebude. Všeobecne teda platí, že pes prespí viac času ako človek, je mu však celkom jedno, kedy mu čas na odpočinok vyhradíme, hlavne nech sa to deje pravidelne.
nahnitej rybe, v pozostatkoch zdochliny na okraji poľa, v nejakom pre nás odporom, nepríjemne zapáchajúcom zbytku všeličoho? Asi nie, pretože to presne nevie nikto. Vzhľadom k tomu, že pes je zviera pohybujúce sa hlavne vo svete pachov, ktoré mu poskytujú základnú a hlavnú orientáciu vo všetkých dôležitých situáciách, je možné si to vysvetliť ako snahu zastrieť vlastný pach, čo mohlo mať v dávnej minulosti psa taktický význam pri love. Keď sa rozhliadneme medzi ostatné zvieratá, nájdeme množstvo podobných príkladov vyhľadávania úplne netypických a pre nás nepríslušných aromatických látok: valeriána obľúbená mačkami, živica vyhľadávaná medveďmi a podobne. V zoológii sa tento jav všeobecne označuje ako parfumovanie zvierat. Bez hlbokomyseľných a špekulatívnych úvah o príčinách záľuby psov alebo iných zvierat vo výrazných vôňach sa môžeme zamyslieť na tým, prečo parfumy, kolínske a vody po holení používajú ľudia.
Nie je to otázka pre útlocitných, nesmieme sa ale na ňu dívať ľudskými očami. Už na základnej škole sme sa učili, že holub má hrvoľ k tomu, aby si tam mohol nazbierať semená do zásoby, rozmočiť ich a zmäkčiť, a z tohto miesta potom nakŕmiť mladé mliekovitou kašou. Pes samozrejme žiadny hrvoľ nemá, musel si teda v minulosti poradiť ináč. Lov nikdy nebol jednoduchý aj preto, že o korisť bolo veľa záujemcov. Šlo teda hlavne o tom, uchmatnúť čo najväčší diel a nestať sa pri tom korisťou väčšieho dravca. Na dlhú hostinu nikdy nebol čas. Tú si mohol dopriať len taký lev a len ten mohol v kľude oberať rebierka ulovenej antilopy. Pes do seba musel naládovať čo najviac a rýchlo zmiznúť. Domov, do kľudu, alebo k mladým. Niet sa čo čudovať, že nemal čas požuť mäso a že mu nebolo po dobehu najlepšie. Ak teda nemal mladé, vyklopil svoju korisť niekde v ústraní a až tam ju v kľude a pomaly zjedol. Fena týmto spôsobom donášala potravu mláďatám, dokonca už čiastočne natrávenú. Hltavý spôsob jedenia zostal psom dodnes, a popri usporiadaní chrupu, ktorý nie je prispôsobený na dôkladné prežúvanie, je tu aj podvedomé náhlenie. Nie každé zvracanie psa je však spôsobené rýchlym zožratím večere, takže majiteľ by ho nikdy nemal prejsť bez povšimnutia. Rovnaký pôvod má aj zvyk zahrabávať si kosti alebo časť potravy na neskôr, na horšie časy.
alebo príde vítaná návšteva?
Pretože má radosť, znie obvyklá odpoveď. To určite, ale prečo svoju radosť prejavuje práve takto, popri vyskakovaní a snahe obliznúť svojmu pánovi nos? A to je vlastne ďalšie prečo … Nie je treba zdôrazňovať, že pes sa v celom svojom živote riadi predovšetkým vlastným nosom – čuchom. Pri hľadaní potravy, pri love, pri strážení, keď v povetrí vetrí nepriateľa. Ako spolu tieto dva konce – nos a chvost – súvisia? Úzko, aj keď u niektorých plemien len na centimetre ďaleko. Lenže práve v okolí chvosta sa u psa nachádzajú pachové žľazy, vydávajúce typický druhový i individuálny pach jedinca. Takže keď sa kdesi v savane vracal pes z lovu späť k svojej svorke, z diaľky vrtel chvostom, aby rozptýlil svoj vlastný pach a včas dal všetkým znamenie: Všetko je v poriadku, to som ja. A tak aj dnes, keď príde do známeho prostredia alebo sa vráti jeho pán, radostne ho vrtením chvosta uisťuje: Áno, som to ja. A chudák nevie, že my to ani trošku necítime. Aspoň nie nosom.
Nielen preto, aby nás ním mohol ráno razítkovať a urýchliť tak odchod na prechádzku, ani iba preto, aby sme vedeli, že je zdravý. To sú už len dôsledky, v druhom prípade nie celkom spoľahlivé. Zdravý pes v dobrej kondícii a za bežných okolností má skutočne nos studený a vlhký, k určeniu jeho zdravotného stavu je však ukazovateľom len pomocným. Aj pri horúčkovitých ochoreniach totiž môže nos zostať studený, udržať si teda svoju normálnu teplotu okolo 19,5 °C. Pri skúmaní zdravotného stavu psa sa spoľahneme na teplomer. Ani teplý a suchý nos nemusí byť hneď príznakom choroby, zvlášť krátko po prebudení, pretože pes rád spí s nosom na slabinách a tam sa zohreje. Napriek tomu sa však presvedčíme, či pes so suchým alebo dokonca popraskaným nosom nemá aj nejaké iné problémy, napríklad aj nedostatok tekutín. Znížená teplota nosa v porovnaní s bežnou teplotou tela je spôsobená žliazkami, vylučujúcimi vodnatý sekrét, ktorého odparovanie povrch nosa ochladzuje. Stála vlhkosť nosa je podmienkou vynikajúcich čuchových vlastností. Optimálny stav nosa je teda pre psa jednou zo základných podmienok existencie a orientácie v prostredí.
len čo vyrazí z domu na prechádzku? Určite ste to už zažili. Či už ako vlastníci psa, alebo ako obeť na chodníku. Pootvoria sa vchodové dvere, vzniknutou škárou sa prederie pes a bez ohľadu na svoju veľkosť (skôr čím menší, tým prudší) vyrúti sa na človeka v dohľade, ako keby sa naňho chystal už pekne dávno a konečne ho dostal pod ruku. Márne sa ospravedlňujeme, márne vysvetľujeme, že to tak nemyslel. Neveria nám, aj keď pes už neďaleko oňucháva stĺpy a jeho vydesená obeť ho už ani náhodou nezaujíma. Čo ho to napadlo? Krútia hlavou majitelia. Čo je to za zloducha? Rozčuľujú sa poškodení. Lenže nič ho nenapadlo, nie je to ani zloduch. Samozrejme ak nejde (a výnimočne) o psa neurotického, trpiaceho skutočnou duševnou psou poruchou, prejavujúcou sa bezúčelným a bezdôvodným prenasledovaním cudzích osôb alebo automobilov, čo býva dôsledkom nesprávnej výchovy a zlých skúseností, alebo ak nejde (tiež výnimočne) o psa skutočne agresívneho, je všetko normálne a v poriadku. Aspoň čo sa týka psa. Jeho skutočne len zdanlivý útok nie je prejavom hnevu alebo agresie, ale len výbuchom nahromadenej energie, dávky pohybu a sily, ktoré musia zo psa von. To niekedy – asi tak v puberte – postihne aj ľudí, neskôr si potajme alebo tam, kde nás nikto nevidí, poskočíme či už v duši alebo aj na ulici. Pes samozrejme proti náhodnému chodcovi nič nemá. Chvíľkové skratové konane ešte neznamená, že je blázon. Naopak, nevie ako vyjadriť radosť zo života, z voľnosti, z pohybu. Toto však vykladajte človeku na pokraji infarktu. Takže s tým radšej počítajte a radšej vychádzajte z domu so psom na vodidle.
Pretože keby vedeli hovoriť, povedali by si: „Dobrý deň ja som Ajax.“, „Teší ma, som Brok.“ A bolo by to. O psej reči zatiaľ veľa nevieme, zjavné však je, že psy dávajú pri vzájomnom styku prednosť overovaniu totožnosti cestou organoleptickou, teda zmyslami ako je čuch, prípadne chuť. Robia to vlastne rovnako ako znalci vína, ktorí hoci si na víne mohli prečítať, že ide o Rosé d’Anjou, ročník 1976, ale radšej sa presvedčia svojím nosom a jazykom. U cicavcov nie je ten postup výsadou len psov (alebo ľudí), ale prvým prejavom pri vzájomnom styku väčšiny cicavcov je dôkladná čuchová kontrola. Tá totiž mnohokrát prezradí viac, ako by sme vypustili z úst. Pre psa je čuch vodiacim zmyslom pri získavaní potravy, v prírode teda pri love, pri ochrane pred nepriateľom, ale aj pri rozmnožovaní a ostatných základných životných prejavoch a činnostiach. Okrem typického druhového pachu dokáže pes celkom bezpečne rozlíšiť aj pach osobitý, a v ňom dokonca aj zmeny duševného stavu, napríklad strach alebo nervozitu, pri ktorých jedinec (a človek tiež), začne samočinne a neovplyvniteľne vydávať typický pach. Pred psom jednoducho nič neutajíte, jeho nos mu prezradí nielen párky ukryté v taške, ale aj to, že osoba, na ktorú sa tak zdvorilo usmievate, sa vám v skutočnosti ani trochu nepáči.
Ide zrejme o taký istý nutkavý a neodolateľný prežitok, ktorý núti psa, aby po vyprázdnení sa v parku alebo kdekoľvek v prírode urobil dva tri kroky a prudkým hrabaním zadných končatín rozvíril okolo seba lístie a hlinu, aby čo najviac rozšíril a zvýraznil svoj pach. Dnes už prakticky bez významu, aj keď v minulosti to určite bola súčasť značkovania teritória. Taktiež spať chodí pes väčšinou do pelechu, do kresla a na svoju obľúbenú dečku alebo posteľ, teda na miesta, kde netrčí uschnutá tráva, ani nie je treba urovnať vetvičky alebo vyhnať spiaceho hada. Ale zvyk je zvyk, takže každá deka sa musí najprv prestlať a riadne pokrčiť, a aj na holej rovine je lepšie trikrát sa otočiť dokola. Istota je istota.